Netradičné leto v Bulharsku alebo na letné kurzy nedám nikdy dopustiť

Autor: Ivan Puškár | 5.8.2014 o 21:50 | Karma článku: 4,40 | Prečítané:  707x

     Väčšine ľudí (teda aspoň na Slovensku) sa pri spomenutí Bulharska ako prvé vybaví more a predstava seba ležiaceho na pláži. Donedávna táto matná predstava o Bulharsku prevažovala aj u mňa. Osud však zariadil, že matná predstava razom nadobudla jasné kontúry. Pošťastilo sa mi zúčastniť sa letného seminára, ktorý sa (ako by ste možno čakali) nekonal pri mori, ale v hlavnom meste Bulharska Sofii. Aby som však nezavádzal presnejšie v malebnom sele Lozen v centre Bulharského Červeného kríža, kde to pripomínalo priam tábor či školu v prírode.

     Prečo nedám na letné kurzy nikdy dopustiť? Na tých, na ktorých som strávil pekné chvíle (vlastne na všetkých) som nadobudol presvedčenie, že zo mňa zakaždým robia iného človeka. Nie že by šlo o spoločenskú pretvárku, to v žiadnom prípade nie, svojím programom a pozitívnou energiou účastníkov z celého sveta lákajú k aktivitám, ku ktorým by som sa istotne nedostal. Či zahraničie pôsobí takto blahodárne na každého mi zatiaľ zostáva záhadou. V určitých chvíľach si človek uvedomí, že to snáď ani nemohol byť on, kto vystupoval s bulharskými národnými tancami a piesňami, keďže ak sa označí v tejto oblasti za tanečné drevo, je to skôr urážka pre všetky tie majestátne stromy než charakteristika jeho (ne)umenia. To, že program často sprevádzali i diskotéky, na ktorých sa autor objavil v úlohe tancujúceho, sa pri jeho spätnom pohľade môže zdať ako dobrý vtip. Že spolu s ďalšími krajanmi a dievčatami z Arménska, Ukrajiny a Slovinska odspievali na noci talentov po piesni z každej krajiny a po počiatočnej tréme si vystúpenie naozaj užívali, len dosvedčuje o koľko je ten život krajší, ak prekročíme hranicu nášho pohodlia a strachu.

     Samotný názov letný obvykle napovedá, že výučba nebude pripomínať tak celkom tú univerzitnú, no to vôbec neuberá na jej vážnosti, či možnosti niečo sa naučiť, a predovšetkým prakticky používať v tomto prípade bulharský jazyk. Účastníci z rôznych končín sveta zasa poskytujú príležitosť pokecať si i v ich rodných jazykoch a dozvedieť sa čosi viac o živote v ich krajine. Zárukou zábavy na hodinách bol vtipný profesor bulharskej filológie so zaujímavým menom – Kamen. Skvelým nápadom z jeho strany bola domáca úloha pripraviť si a odspievať ľubovoľnú pieseň zo svojej krajiny a vypočuť si tak piesne z tých exotických ako sú Japonsko či Kórea. Rovnako bulharská báseň, ktorú sme sa mali naučiť naspamäť, mi pripomenula „ťažké chvíle“ Hviezdoslavovho Kubína.

     K udržiavaniu dobrej kondície počas seminára prispievajú početné výlety, exkurzie a bohatý program. Po tri štvrte hodiny ľudových tancov som sa cítil ako po dobre odbehnutých kilometroch. Výlety za krásami Bulharska ma zase presvedčili, že toho skrýva predsa len viac než more. Miesta ako Rilský kláštor, Plovdiv, Vitoša či samotná Sofia sú natoľko krásne, že mi ich nemožno zabudnúť.

     Chrám Alexandra Nevského v Sofii napomína Rusko, no ostatok mesta pôsobí celkom iným dojmom, najmä moderné metro ma, musím sa priznať, prekvapilo. Svoje čaro ma aj ulica Vitoša, raj pre dámy s množstvom obchodov. Vďakabohu však aj s množstvom kaviarní a reštaurácií, ktoré poskytujú nevyhnutnú záchranu pre nie až tak nakupovaniachtivých pánov. Budova Národného divadla Ivana Vazova môže smelo konkurovať i Marínskemu divadlu, fontánami pred budovou trocha pripomína i naše Štátne divadlo v Košiciach.

     Nielen hlavné mesto je ale hodné pozornosti, veľmi ma zaujal predovšetkým Plovdiv. Kto by bol povedal, že netreba cestovať až do Ríma, ak chcete uvidieť antické divadlo, ktoré sa dokonca nachádza na hore s prekrásnym výhľadom na Plovdiv v pozadí. Typické balkánske uličky starého mesta vám nedovolia vydýchnuť a ani hlavná ulica lemovaná historickými budovami sa v žiadnom prípade nenechá zahanbiť. Vynechať pri návšteve Bulharska horu Vitošu či Rilský kláštor neodporúčam. Vyliezť po kamennej rieke (tvorená obrovskými skalami) na vrchol, vychutnať si nádherný výhľad a pri hľadaní cesty späť sa tak trochu stratiť, je vskutku neopakovateľný zážitok. Rilský kláštor, ktorý vás opantá už len pri letmom pohľade z diaľky, napomína, že do dedičstva UNESCO nebol zapísaný náhodou.

     Jedinou nevýhodou letného kurzu býva, že sa raz skončí. Prichádza chvíľa horúčkovitého balenia a lúčenia, kedy opúšťate priateľov s iskrou nádeje, že sa snáď niekedy v tom ďalekom svete stretnete a s vedomím, že časť vášho srdca ostala v Bulharsku...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?